Rozprávky pre deti online a zadarmo. Stránka, kde nájdete aj detské hry, vystrihovačky pre deti, omaľovánky či uspávanky. Je tu 465 rozprávok

Jeden otec mal troch synov. Dvaja starší boli vždy vycifrovaní, len tak hvižďalo za nimi, ale najmladšieho každý len pecúch a Popolvár-hnusná tvár prezýval, lebo najviac pri ohnisku vysedával. Neboráčik bol veľmi dobrý a jeho dobrotu druhí, aj sami jeho rodičia, za hlúposť pokladali. Ale on o to nič nedbal, len taký zostával.

Mal ten otec aj ovos na poli zasiaty, ale ho každú noc akási potvora zdlávila a gazda nijako nemohol vyzvedieť, aká to skaza sa mu po poli vláči.

- Veď ťa ja dostanem, – zaumienil si, – kto si, čo si!

Zavolá synov a pošle ich na pole strážiť.

- Ak uvidíte dakoho, len ho vy ulapte alebo poriadne zbite, aby sa viac ta nevláčil.

Dvaja starší sa vyberali ako do Tramtárie, kyjaky, psa, kone a všeličo so sebou pobrali. Mamička im napiekla koláčov, napražila mäsa a nakládla im plné kapsy, že len tak pukali.

- Zajedzte si potom, deti moje, – hovorí im, – aby ste sa mi tam o hlade nemorili.

Chlapci si nabrali ešte i vína, a tak išli k ovsu. Popolvár si vzal len kôročky z chleba, lebo ho mať lopatou z kuchyne vyhnala. Tak si len priečinok v stole odomkol, suché kôročky do kapsičky pokládol a hybaj na pole! Tu vyliezol na hrušku a kôročky si uhrýzal, a keď ho smädilo, odtrhol si plánočku a tú žul.

Jeho dvaja bratia si nakládli ohňa, kone o kôl priviazali a poputnali, pečienky, koláče jedli a víno len tak cedili do seba. Ani čučkovi mäsa neľutovali, ba i vína mu na koláče naliali.

- Maj i ty radosť s nami, – povedali, – jedz, kým žiješ, a pekne opili psa. Potom hlavy nakrivili, do ovsa popadali a čučko sa tiež k nim zvalil. Neboli by sa zobudili, čo by sa čo robilo.

Pred polnocou priletia tri kone a jeden rovno o hrušku sa začne otierať. Tu milý Popolvár – šmyk! – na neho sa zošuchne, za kantár ulapí a dobre sa drží. A tu tátoš do skoku, z brázdy na brázdu, z ovsa do ovsa behal, lietal a chcel ho zhodiť, ale Popolvár sa mocne držal.

Napokon, keď už tátoš ustal a videl, že z toho nič nebude, povedal zrazu:

- Dobre si sa pochlapil, vezmi zo mňa kantár, a keď ho potrasieš, čo len chceš, to máš.

Popolvár kantár vzal, schoval si ho a vrátil sa domov.

Ráno bol ovos pošliapaný a otec sa veľmi hneval, že synovia nič neustriehli.

- Či si ty dačo nevidel? – opytujú sa bratia Popolvára.

- Ach, čože by ja videl, – zadudral, – veď som ja spal!

Na druhú noc išli zase strážiť. Tí starší nabrali si koláčov, vína, pečienky a Popolvár suchých kôročiek. Tí jedli, pili, opili sa, Popolvár na hruške uhrýzal suché kôročky, kyslé plánočky. O polnoci priletia dva tátoše a jeden z nich rovno k hruške otierať sa. A Popolvár – šuch! už mu bol na chrbte. Zas len z brázdy na brázdu, z ovsa do ovsa, ale on nepustil, kým mu tátoš nepovedal:

- Pusť ma a vezmi zo mňa tento kantár; keď ho potrasieš, čo len chceš, to máš.

Popolvár kantárik vzal a dobre schoval.

Na tretiu noc ich otec zase poslal na pole a tí starší ako predtým, tak aj teraz nabrali si veľa, potom jedli, pchali do seba ako husi, až podrichmali. Popolvár zas len suché kôročky, kyslé plánočky uhrýzal – a strážil. Pred polnocou priletí už len jeden tátoš a tajde pod tú hrušku škrabať sa, a tu Popolvár z hrušky – hop! – na neho a na ňom po ovse, po brázdach, kým mu koník kantár nedal a nepovedal:

- Čo chceš, to máš, ak kantárik potrasieš.

Popolvár si kantárik vzal a dobre odložil. Bratia ráno opití prišli domov a otec dal ovos na seno pokosiť.

*** Raz, neviem prečo, prečo nie, dal kráľ vyhlásiť, že jeho dcéru len ten dostane za ženu, kto si z jej obloka zlatý prsteň na zlatej šnúrke odtrhne. To sa roznieslo na všetky strany a Popolvárovi bratia sa tiež vybrali šťastie skúšať.

- Či ty nepôjdeš, Popolvár-hnusná tvár? – spytujú sa ho.

- Ba veru pôjdem! To by bolo, aby som ja nešiel!

Starší sa mu smiali, div sa nerozpučili. Osedlali si kone a sami sa vycifrovali, len sa tak blyšťali. Ale Popolvárik si pristrojil veľkú sviňu, sadol na ňu a drgáňa sa po ceste, že ide ten prsteň odtrhnúť. Tu sa všetci ľudia dali do smiechu.

Ale Popolvár za humnami potrasie kantárik.

- Čo chcete, pane? – ohlásil sa pri ňom tátošík.

- Nič, len medeného koňa a medené šaty.

Hneď tu bol medený kôň i medené šaty. Popolvár sa pripravil a letel do kráľovského paláca.

Pred palácom stálo už plno pánov na koňoch, každý chcel vyskočiť, ale nič z toho nebolo. I Popolvárovi bratia vyskakovali, ale darmo, prsteň ostal visieť.

Zrazu priletí ako v oblaku mladý šuhaj na medenom koni, vyfrkne do povetria, zlatý prsteň i so šnúrkou vezme, kráľovej dievke zakýva – a preč svetom odletí. Hneď sa všetci vypytovali, hľadali na všetky strany, ale medeného chlapíka nenašli.

Kráľ dal vyhlásiť druhý raz, že kto ešte z vyššieho obloka zlaté jabĺčko odtrhne, tomu dá princeznú za ženu.

Vycifrovaní bratia naskutku pyšne odišli a Popolvár sa zase na posmech sveta až na záhumnie na strakatej svini niesol. Keď už bol sám za humnami, potriasol kantárik.

- Čo chcete, pane? – ohlásil sa tátošík.

- Strieborného koňa a strieborné šaty! – A hneď bol celý v striebre. Pred kráľovským zámkom zase plno pánov stálo, vyskakovalo, ale darmo.

Až zrazu prihrmí ako hrmavica šuhaj v strieborných šatách a na striebornom koni, až ľudia zdúpneli, vyšvihne sa k jabĺčku, pozrie na kráľovu dcéru a s jabĺčkom zmizne. Zase hľadali, zase sa vypytovali, ale strieborného šuhaja nemohli nájsť.

Ešte napokon tretí raz vyhlásil kráľ, aby sa všetci zišli, a kto z najvyššieho obloka na zámku strhne zlatú šatku, toho bude jeho dievka.

Tu sa nahrnulo, nastavalo pánov ako v hore dreva. Aj Popolvárovi bratia sa vycifrovali a šli. Ale Popolvár hybaj! – na svini cez mesto na posmech sveta. Za mestom potriasol kantárik.

- Čo chcete, pane? – ohlásil sa tátošík.

- Nič inšie, len zlatého koňa a zlaté šaty.

O chvíľočku sa obliekol do zlatých šiat, len sa tak blyšťal ako slnce. Sadne na zlatého koňa a skokom je pred kráľovským zámkom. Tu ani pomyslieť, žeby dakto tak vysoko vyskočil. Ale zrazu prirúti sa ako v búrke zlatý mládenec na koni, vyletí k šatke, schytí ju a svetom uteká letkom.

Teraz už kráľ povedal:

- No, už hockde ten mládenec bude, predsa ho musím nájsť!

A tak ho dal po všetkých dedinách, mestách, po domoch i dvoroch, po kuchyniach, po pieckach, stodolách, pivniciach a všade, po všetkých kútoch hľadať.

Ale Popolvár si sedí doma v košeli a gatiach pri peci, na hlave má vysoký klobúk. Do toho klobúka si schoval šatku i jablko a zlatý prsteň mal v popole zahrabaný, tak sa s ním hral a čakal, čo sa bude robiť.

Prišli kráľovi vojaci aj do toho domu a obzerajú si synov. Prídu k Popolvárovi.

- Či si to ty nebol, Popolvár, hnusná tvár? – volajú na neho.

- Ach, azda na svini, – odpovie dudravým hlasom.

- Ach, veď si ty za šuhaja, – vraví jeden z bratov, – hybaj v tom klobúku morky pást! – a na väčší posmech zdvihne mu klobúk. Tu vypadne jabĺčko aj šatka, a ako si chcel Popolvár klobúk prichytiť, vytrhne i zlatý prsteň z popola. Vojaci princeznine veci naskutku poznali, ale sa predsa všetci divili, že to z takého Popolvára vystalo.

Chceli ho aspoň obriadiť, ale milý Popolvár si kantárik potriasol.

- Čo chcete, pane? – ohlásil sa tátošík.

- Zlaté šaty a zlatého koňa!

Tak sa prestrojil, schystal sa na cestu, na koňa sadol a letel do zámku, kde ho vďačne prijali, kráľovu dcéru mu za ženu dali – a on si s ňou šťastlivo žil a žije hádam podnes.